Ako je možné, že namiesto šťastia máme trápenie,
bolesť, sklamanie. Nakoniec sa cítime „oklamaní a podvedení“. Malo to byť predsa
úplne inak. Niečo nefunguje tak, ako malo – a u nás nastane zázračný
stav – spochybníme svoj život, začneme si uvedomovať chybu významu a zmyslu
nášho života... ale čo s tým?
Pokiaľ sa nám podarilo prejsť svojim pubertálnym vývojom správne, tak naša ďalšia cesta životom je podstatne jednoduchšia.
V opačnom prípade nám aj v dospelosti ostávajú prvky správania, rozhodovania, chápania a vnímania sveta, ktoré patria do vývojovej úrovne dieťaťa alebo adolescenta.
Prekonaním puberty a procesom matematického dospievania – dovŕšením 18. roku života sa podľa pravidiel spoločnosti stávame oficiálne dospelými. Máme možnosť oslobodiť sa od vplyvu a „nadvlády“ rodičov a zrazu máme pocit, že sme skutočne nezávislí a úplne slobodní. Aká je však realita?
Ak sme svoju emocionálnu zrelosť nechali na stupni 4. konkrétne vedomie, tak sme stále na úrovni „poslušného dieťaťa“ a pasívneho prijímateľa pravidiel.
Naša chýbajúca samostatnosť a stále prílišná nutnosť a potreba poslúchať a nasledovať pravidlá sa stáva živnou pôdou pre iného rodiča – nového dospelého na scéne – a tým dospelým je „spoločnosť“.
Prichádza iný rodič – nastupuje „spoločnosť“ a my začneme znova poslúchať.
V praxi to znamená, že – potrebuješ školu, vzdelanie, titul, auto, byt, prácu vo firme, pozíciu – kariéru, rodinu... požiadaviek na to, čo to znamená byť „akceptovateľným“ spoločnosťou je viac než dosť...
My tieto „príkazy“ a pravidlá prijmeme za svoje a poslušne ich začíname napĺňať. Stále sa správame ako poslušné dieťa na úrovni 4. konkrétne vedomie.
Prakticky to znamená, že veľmi dobre chápeme čo sú pravidlá, ako fungujú a veľmi dobre vieme, že pravidlá treba poslušne nasledovať a dodržiavať. A to sa deje preto, lebo sme sa neposunuli z „konkrétnej“ – subjektívnej úrovne do „transpersonálnej“ – objektívnej úrovne žitia a chápania sveta. Náš model sveta zostal na úrovni chápania sveta 9 ročného dieťaťa.
Naša inherentná, geneticky podmienená snaha poznávať svoje okolie a svet začína dostávať vážne trhliny. Získanie nového poznania vyžaduje experimentovanie. Zároveň sme si ale vedomí aj toho, že experimentovanie so sebou prináša riziko.
A v tejto vývojovej fáze sa naša ochota podstupovať riziko začína značne znižovať. Okrem iných následkov sa stane aj to, že sa začneme uspokojovať s takou úrovňou poznania sveta, nášho chápania sveta a jeho fungovania, akú sme dosiahli do dnešného dňa. Náš spontánny a tiež vedome cielený vývoj a rozvoj sa postupne utlmuje – a to so všetkými následkami.
"Slobodne" a najmä nevedome prijmeme pohľad alebo názor, že ak chceme, aby si bol „dobrý občan“, tak potrebujeme nasledovať pravidlá. Začneme nasledovať spoločenské pravidlá a požiadavky = začíname žiť stereotypný život a nasledujeme „balík pravidiel“, ktorý nám diktuje spoločnosť.
Tak je to u nás zaužívané (či už v spoločnosti alebo vo firme) – chceme mať kariérny rast, do toho hypotéka, dovolenky viac podľa módnych trendov, než podľa našich vlastných preferencii a pod.
Nie sme si tohto procesu vedomí, vôbec si to neuvedomujeme a takto prežijeme celý náš život. Veď tak to u nás funguje... Vo firme nám povedia, toto sú pravidlá – „follow the rules, follow the procedures“ – máš na to tento a tento „tool“. Tam si to zadáš, vytvoríš „ticket“ a potom dostaneš odpoveď.
Skúste ako jednotlivec zmeniť zabehnuté interné pravidlá veľkej nadnárodnej korporácie. Tak to u nás funguje. Analogicky, určité balíky pravidiel existujú aj v rodinách, rodinných vzťahoch, zvyklostiach a pod.
Mentálna úroveň dieťaťa rozumie, že pravidlá treba nasledovať a tak to aj naďalej počas svojho ďalšieho života robíme.
Tieto pravidlá sme neprevzali vedome a vôbec sme ich neodsúhlasili, s nikým nemáme dobrovoľnú dohodu, že takto to bude fungovať, nerobíme to s naším dovolením – robíme to preto, lebo to chceli naši rodičia a teraz to chce naša spoločnosť – a nie sme si tohto celého vôbec vedomí.
Ak máme v živote „šťastie“ tak sa nám niečo „tragického alebo nepríjemného“ stane – príde kríza a my začneme spochybňovať naše fungovanie – začneme spochybňovať pravidlá – „we question the rules“.
Dôležité je ako na danú udalosť zareagujeme.
Keď nás to niekedy postretne – zdravotný problém, strata zamestnania, krach vzťahu, strata blízkej osoby – a teda príde KRÍZA, my začneme spochybňovať pravidlá.
Zrazu zisťujeme, že niečo nie je v poriadku – to čo žijem, predsa nie je to, čo som chcel žiť a po čom som túžil. Prebieha v nás myšlienka – „veď som urobil všetko čo bolo treba...“ inými slovami nasledoval som pravidlá, ale výsledok je iný ako som chcel. Výsledok je úplne iný ako mi niekto kedysi sľuboval. „Život“ nesplnil svoje sľuby a záväzky voči mne, veď ja som poctivo a poslušne robil celý život čo sa odo mňa žiadalo. Začíname sa pýtať prečo sa to takto deje, načo to všetko robím. Či to tak musí byť a či to naozaj musíme takto robiť.
Dá sa povedať, že prirodzeným bodom, ktorý môže naštartovať takúto formu spochybňovania je aj „kríza stredného veku“. Zrazu zisťujeme a uvedomujeme si, že sme boli „dobrí občania – good corporate citizens“ poctivo nasledujúci pravidlá, bola nám sľúbená odmena spokojného a šťastného života.
Veď keď som v živote toto všetko urobil, urobil som to správne – mám prácu, mám bývanie, dokonca chodím aj pravidelne voliť, vychoval som úspešne svoje deti... ale spokojnosť a pocit šťastia zo života nejak chýba.
Ako je možné, že namiesto šťastia máme trápenie, bolesť, sklamanie. Nakoniec sa cítime „oklamaní a podvedení“. Malo to byť predsa úplne inak.
Niečo nefunguje tak, ako malo – a u nás nastane zázračný stav – spochybníme svoj život, začneme si uvedomovať chybu významu a zmyslu nášho života.
Zrazu si uvedomujeme, že cítime „reálnu bolesť“. A bolesť je veľmi silným a hodnotným signálom v našom živote. Bolesť je nositeľom veľmi dôležitých informácii. A je jedno či to je mentálna, emocionálna alebo fyzická bolesť.
Samozrejme, že nie sme naučení a pripravení ako s takouto bolesťou narábať. Čo sa stane? Náš prvý plán je, že sa pokúsime túto bolesť potlačiť. V tom sme celkom dobrí. Veď to robíme skoro celý život.
Bolesť potrebujeme vyvážiť a ideálne prevalcovať nejakými „príjemnými pocitmi“. A tu vzniká ďalší problém – tých príjemných pocitov máme prirodzene predsa dosť málo... veď preto tá bolesť. Takže nastupuje plán B – a ten hovorí, že si potrebujeme urobiť „radosť“.
Namiesto toho, aby sme boli nútení čeliť existenčnej otázke – „čo so svojím životom?“ tak máme po ruke už overené možnosti utlmovania bolesti – cigarety, nejaký ten drink, vínko, dobrá večera, nákupy módnych vecí... A veríme, že tieto veci nám pomôžu odstaviť túto nepríjemnú a otravnú otázku.
Na chvíľu sme zvíťazili... ale len na chvíľu, lebo len čo príjemné efekty „získané zvonku“ odznejú, tak tá otravná otázka je naspäť.
Máme aj iné možnosti a tam patrí skupina aktivít, ktoré spája slovo „rozptýlenie“. Pokiaľ sa nám podarí rozptýliť našu pozornosť natoľko, že nás naša otázka nebude otravovať, tak sme zvíťazili. A tu nastupujú rôzne adrenalínové športy, adrenalínové aktivity, spartan races, alebo len pravidelný večerný beh, či fitko alebo cross-fit.
A tiež nesmieme zabúdať na rôzne možnosti „úprav a vylepšení“ v rámci „beauty“ priemyslu. So zvyšujúcim sa vekom a rastúcou nespokojnosťou a frustráciou so životom sa beauty priemysel stáva čoraz populárnejší... Ale či sa nám to páči alebo nie, tak aj po rôznych „vylepšeniach“ alebo super spartam pretekoch, tá otravná otázka stále nezmizla...
Ešte dáme pokus cez workoholizmus a pracujeme aj 12 hod. denne a máme aj validáciu a niekedy aj obdiv spoločnosti, veď to predsa robíme pre svoju rodinu. Nech robíme čo robíme, tak otázka stále nemizne. My to ale nevzdávame a ešte sa pokúšame zvyšovať dávku „rozptýlenia“ alebo „príjemných pocitov“.
Ale otázka nedá a nedá pokoja... veď ako by mohla, keď čelíme principiálnej otázke významu svojho života. Toto naše snaženie nemôže fungovať, lebo keby fungovalo, tak by evolúcia musela urobiť niekde fatálnu chybu.
Aj keď sa na vec pozrieme z filozofického hľadiska, tak našu vnútornú prázdnotu nemôže naplniť nič materiálne zvonku. Externé prostredie nemá kapacitu dať nášmu životu zmysel a význam. Svoju vnútornú prázdnotu môžeme zaplniť len zvnútra.
Ak sa na situáciu pozrieme cez bio-chémiu a neuro-hormonálnu aktivitu, tak nás nezachráni ani pokus o nadmerný dopamín. „Príjemné pocity“ spojené s dopamínom, ktorý nadmerne a prílišne evokujeme našimi externými aktivitami nedokáže vyvážiť zásadný pocit „bolesti“. Obzvlášť keď nás táto bolesť upozorňuje na naše nedostatočné chápanie života.
My sme totiž zostali na úrovni 4. konkrétne vedomie, čo nám hovorí, že naším modelom chápania sveta je podriadenie sa a nasledovanie pravidiel. Takže sa stále vnímame ako pasívny prijímateľ a subjekt, ktorý je pod vplyvom svojho okolia. Naša frustrácia je výsledkom našej reakcie na svet, v ktorom žijeme a na to, ako svoj život žijeme.
Možnosťou ako sa pohnúť ďalej a vyriešiť existenčnú otázku spokojnosti s naším životom je uvedomiť si, že náš model chápania sveta potrebuje zmenu.
Potrebujeme sa posunúť v chápaní sveta z pozície subjektívnej obete. Tak ako sa obeťou cíti dieťa, keď mu rodičia alebo svet nedopraje to, čo by chcelo, tak sme aj my zostali zamknutí na úrovni chápania sveta 9 ročného dieťaťa.
Potrebujeme sa posunúť do modelu sveta, kedy my sami sme tvorcami nášho života. A to je model sveta na „transpersonálnej“ – objektívnej úrovni žitia a chápania života. V tomto bode máme šancu aktívne prebrať zodpovednosť do vlastných rúk za to, ako sa cítime, za to ako sme spokojní so stavom nášho života. A keď nám „bolesť“ hovorí, že nie sme spokojní, tak hľadáme riešenia v sebe, vo vlastnom vnútri.
Hľadáme pochopenie toho, ako a prečo sme sa kedysi dávno rozhodli žiť svoj život tak ako ho aktuálne žijeme. A tu máme šancu si uvedomiť a analyzovať, ktoré „pravidlá fungovania sveta“ sme nekriticky prebrali od spoločnosti alebo ktoré sme dokonca prebrali preto, lebo nám kedysi tak vyhovovalo. Samozrejme hovoríme o spoločnosti, ktorá funguje na základe hodnôt adekvátnych pre 21. storočie.
Základom zmeny chápania sveta je naše emocionálne dozrievanie a dospievanie, ktoré utrpelo vážne zásahy počas teenagerského veku a ďalej nepokračovalo správnym spôsobom. Takže je zbytočné byť v dospelom veku až tak prekvapený, že sa necítime dostatočne dobre. Na druhej strane tu nemajú miesto ani výčitky alebo seba obviňovanie za aktuálny stav, s ktorým nie sme vôbec spokojní.
„Bolesť“ ktorú cítime má pre nás dôležitý odkaz. Potrebujeme si uvedomiť, že riešením našej frustrácie alebo nespokojnosti zo života je náš postupný prechod od pozície pasívneho prijímateľa – subjektívnej obete, smerom k pozícii tvorcu života plne zodpovedného za svoj stav.
Ak sa „bolesti“ podarilo doručiť nám tento odkaz a informáciu, tak bolesť urobila svoju prácu dobre.
A ako to definujú mnohí vedci „Pain is so good, because is so bad“ – „bolesť je tak dobrá, lebo je tak zlá“. Náš pocit frustrácie a nespokojnosti máme šancu začať premieňať na niečo pozitívne a tým je aktivita a vytváranie si nového modelu chápania nášho sveta – čiže nový model ako žiť svoj život.
Získavame možnosti vnímať vzájomné súvislosti medzi tým ako sa rozhodujeme, čo robíme, ako sa cítime a okolitým svetom. Postupne sa na tieto vzťahy a ovplyvnenia už nepozeráme len z pozície subjektívneho a pasívneho prijímateľa. Začíname vnímať okolitý sveta a prostredie cez optiku aktívneho tvorcu alebo spolutvorcu pravidiel spoločnosti a prostredia, v ktorom žijeme a snažíme sa napĺňať svoje životné hodnoty, túžby a ambície.
Obrovskou výzvou je dokázať vnímať svoje skutočné emócie a postupne sa naučiť prestať ich potláčať.
Výskumy ukazujú, že väčšina ľudí má potlačené vnímanie emócii a v živote je schopná vnímať len zopár emocionálnych stavov. Tým si výrazne obmedzujeme možnosti nášho porozumenia sveta, svojich vzťahov a vlastného života.