V tejto fáze vývoja je to zatiaľ len fyzická existencia. Dieťa sa začne vnímať ako entita – samostatná jednotka, samostatná bytosť. Toto vnímanie existuje zatiaľ len na úrovni fyzickej „separácie“ od svojho okolia a vyvíja sa prvé sebauvedomenie.

Dieťa zatiaľ ešte nemá vyvinuté emocionálne uvedomenie – nie je si vedomé vlastných emócii. Poznáte to určite zo správania detí v období približne 2 rokov. Americkí pediatri toto obdobie detailne popisujú a nazývajú ho „terrible twos“. Je to obdobie charakteristické vzdorovitým správaním, vôbec nie výnimočnými záchvatmi hnevu alebo prítomnosťou frustrácie.

Keď dieťa chce nejakú hračku alebo sladkosť, tak v jeho chápaní ju jednoducho musí mať. Dieťa v tomto veku nedokáže pracovať so svojimi emóciami a dokonca si ich stále nie je ani vedomé. Cíti sa súčasťou svojho okolia. Preto keď je 2-ročné dieťa hladné alebo smädné, vníma to stále tak, že všetci a celý svet je hladný a smädný. Aj preto deti keď sa hrajú s hračkami, tak ich začnú kŕmiť alebo im dávajú piť.

V tomto bode si dieťa začína uvedomovať, že jeho emócie sú jeho vlastné a sú oddelené od emócii rodičov, prípadne opatrovateľov alebo ľudí okolo a okolitého sveta, ktorý vidí a vníma. Postupne by dieťa malo byť schopné riadiť svoje emócie a byť za svoje emócie zodpovedné. V tomto čase vzniká emocionálne „JA“.

Problém nastáva vtedy, pokiaľ sa dieťa nedokáže postupne osamostatniť od emocionálneho fungovania rodičov. Iným problémom býva, že rodičia svojím nastavením, správaním a výchovou nedovolia dieťaťu sa emocionálne osamostatniť.

Dieťa potom aj v čase svojej dospelosti ostáva v nejakej forme emocionálne závislé od svojich rodičov. Následky potom vidíme u dospelých ľudí častokrát po celý život. Nedostatočné emocionálne  oddelenie sa od rodičov je veľkým základom a rizikom traumy dieťaťa na celý jeho budúci život.

Je to viac ako len fyzická a emocionálna separácia, je to určitý zmysel a vnímanie svojej vlastnej identity. Spája sa s tým aj výrazný rozvoj jazyka – niečoho, čo prestáva byť len nejakými zvukmi vo svete. Jazyk začína dieťa používať cielene a pomenováva konkrétne veci, situácie, dokonca aj svoje emócie.

Jazyk je formou konceptu, ktorému dieťa čoraz viacej rozumie. V tomto čase sa dieťa učí obrovské množstvo nových slov a nových významov – okolo 6 nových slove denne. Schopnosť a zároveň túžba poznávať je u dieťaťa skoro nezastaviteľná. Naše heroické snaženie poznávať svet podporuje náš postupný vývoj a prirodzene nás smeruje k potenciálnemu dozrievaniu ako dospelého človeka.

Dieťa si začína vytvárať koncepčné chápanie sveta. U dieťaťa postupne vzniká náš budúci koncepčný model sveta. A tento model alebo modely sveta nás budú v živote veľmi dlho sprevádzať.

Svet pre dieťa začína dávať zmysel. Dieťa začína rozumieť prečo je pes psom, ako sa pes správa, čo robí a prečo to robí. Vie, že prečo je mačka iná ako pes alebo prečo je oheň horúci a pod. To sa deje vo veku približne vek 6 – 9 rokov.

Napr. vo veku okolo 7 rokov môžeme s dieťaťom začať hrať hru a mať zábavu, keď porušujeme pravidlá. Môžete cielene porušiť pravidlo, že pred večerou sa nejedia sladkosti a spolu s ním môžete mať z toho srandu. Dieťa v tomto čase už začína rozumieť tomu, ako pravidlá vznikajú, čo znamenajú a ako ich môžeme porušiť a dokonca mať z toho zábavu.

Tieto zmeny sa výrazne dejú vo veku 6 - 9 rokov. Táto fáza je stále spojená so stavom vedomia alebo chápania sveta - ja ako dieťa (človek) začínam rozumieť pravidlám. V tomto stupni sú tieto pravidlá stále o mne. To znamená, že tieto pravidlá ovplyvňujú mňa, ja sa im musím podriadiť a fungovať podľa nich.

Je tu dôležitý bod - konkretizácie tejto fázy - stále ide konkrétne o mňa, ja som v centre vplyvu pravidiel. Aj keď síce pravidlám rozumiem, ale stále som pod ich vplyvom a musím sa im podriadiť. Dieťa je v tomto veku ešte stále iba pasívnym prijímateľom pravidiel.

Dieťa vie, že musí poslúchať. Rodičia mu veľmi jasne dávajú svojou výchovou najavo, že pravidlá sú na to, aby sa dodržiavali a dieťa je dobré vtedy, keď poslúcha.

Problém vzniká vtedy, keď množstvo ľudí zostane na tejto emocionálnej úrovni po celý ich ďalší život – emocionálny vek na úrovni 9 rokov.

Cieľom tejto vývojovej fázy je postupne si začať vytvárať 5. transpersonálny stav vedomia. Je to stav vedomia, kedy vnímame seba v kontexte okolia a okolitých podmienok a pravidiel. Patrí sem veľmi dobre známe spochybňovanie existujúcich pravidiel. Na základe toho procesu si teenager vytvára širšie povedomie a chápanie sveta – postupne si vytvára svoj vlastný model sveta.

Je to jeho nový model chápania sveta, ktorý ale už nie je iba na úrovni 4. konkrétne vedomie. Konkrétne vedomie je vývojová úroveň stále spájaná s vnímaním človeka ako subjektu pravidiel (stále detský pohľad na svet – 9 rokov). Ak by teenager ostal na úrovni konkrétneho vedomia, tak by stále svet chápal tak, že človek sa vždy musí podvoliť a prispôsobiť pravidlám.

V tomto bode by mala nastať zmena a prechod od konkrétneho vedomia – čiže konkrétne vnímanie seba v kontexte pravidiel, kedy sa človek chápe iba ako podriadený pravidlám. Tento prechod je kľúčový, lebo začína vznikať chápanie seba v koncepte „transpersonálne vedomie“.

Teenager sa oslobodzuje z „konkrétneho“ vnímania seba (tak ako to ešte vidí dieťa) do „transpersonálneho“ vnímania seba v kontexte okolitého sveta.

Mení sa jeho model chápania sveta zo subjektu na aktívny objekt v kontexte sveta. Dieťa je podriadené svetu, ale teenager sa chce stať objektom, ktorý už nie je automaticky podriadený podmienkam sveta, ale je spolutvorcom a ovplyvňovateľom sveta.

Puberta je vývojový stupeň – prirodzená a kľúčová vývojová fáza v živote každého človeka. Pre rodičov a naše okolie je ale často chápaná a vnímaná ako výrazne problematická fáza. Teenager je drzý, nič si neváži, všetko je podľa neho zlé a dokonca dokáže byť aj agresívny. Schopnosť agresivity súvisí s výraznými hormonálnymi zmenami. Súčasťou puberty je aj kalibrácia mozgu a heurohormónov na základe nových podmienok – „koľko agresivity“ mám uvoľniť pri danej udalosti? Čo je tiež vnímané rodičmi a spoločnosťou ako negatívny proces.

Teenager nechce podvedome zostať na tejto úrovni – konkrétna úroveň, ale chce sa posunúť ďalej – transpersonálna úroveň. Teenager sa podvedome chce zbaviť svojho doterajšieho – „detského obmedzenia“, ktoré hovorí, že ja ako jednotlivec som len podriadenou jednotkou pravidiel, ktoré existujú na svete.

Teenager sa chce stať spolutvorcom a ovplyvňovateľom týchto pravidiel – chce sa jednoducho stať dospelým človekom, jedincom, ktorý má vplyv na svoje okolie a prostredie, v ktorom žije. Tak či tak sa to deje, pretože aktuálne existujúce pravidlá niekto niekedy vytvoril a nebol to tento teenager, ale nejaký iný – dnes už dospelý človek.

Rodičia nás naopak tlačia do poslúchania a nasledovania ich pravidiel a to náš vývoj výrazne zbrzdí alebo dokonca aj poškodzuje. Poznáte to – „Kým bývaš pod mojou strechou...“ My často krát podľahneme ich nátlaku a nevybojujeme si emocionálnu slobodu a tak nedosiahneme ani emocionálnu zrelosť.