Príkladom je aj atraktívnosť sociálnych sietí, skúste niektorým ľuďom na pár dní „vypnúť“ FB a uvidíte ako budú reagovať. A všetko začína veľmi jemne a nenápadne – v detstve, keď sa tieto systémy v mozgu a v našom tele vyvíjajú a postupne dozrievajú. Skúste zobrať deťom mobil alebo tablet. A je úplne jedno...
Telo a mozog
má celkom efektívne mechanizmy ako s nami komunikovať. „Bolesť“ je jednoznačná
– keď cítime bolesť, nepohodu, utrpenie, nepríjemné pocity – dostávame informáciu,
aby sme dané konanie zastavili a pokiaľ je to možné, tak by sme ho už neopakovali.
Naopak informácia
cez „potešenie“ – príjemné pocity, príjemné vnímanie nám hovorí, že toto by sme
mali opakovať a pokiaľ je to možné, tak opakovať to čo najviac.
Po zjedení sladkého jedla, čokolády a pod. sa objaví pocit radosti a potešenia. Tento pocit potešenia je ale vzápätí vykompenzovaný pocitom „bolesti“ čiže eufória z čokolády sa vyrovnáva cez zažitie nepríjemného pocitu. P aradoxne nás tento nepríjemný pocit nevaruje pred nebezpečenstvom alebo škodlivosťou čokolády, ale núti nás chcieť čokolády ešte viac. Aký to dáva vôbec zmysel?
Nárast dopamínu vďaka čokoláde, nám dá potešenie, ale jeho následný pokles vytvorí pocit „bolesti“. Dopamín sa v tomto prípade vylučuje cez synaptické vezikuly.
Stane sa to, že sa tieto vezikuly vyprázdnia. Fyziologicky
tvoria aktuálnu zásobu dopamínu pripravenú na uvoľnenie.
Je to objem
dopamínu, ktorý bol syntetizovaný a mozog nedokáže uvoľniť viac dopamínu
ako to množstvo, ktoré má pripravené v zásobe – to čo pred tým
syntetizoval.
Takže náš pocit potešenia závisí okrem iného, najmä od toho, aké množstvo dopamínu máme syntetizované a pripravené k uvoľneniu do systému. Následkom tohto procesu sa deje to, že akýkoľvek stimul, ktorý v nás uvoľní príliš veľké množstvo dopamínu, tak tento stimul je nasledovaný výrazným poklesom našej základnej úrovne dopamínu. A to z jednoduchého dôvodu – nemáme už ďalšie pripravené zásoby dopamínu, ktoré by sme mohli vyplaviť.
Tento mechanizmus interpretujeme tak, že chceme ešte viac čokolády. Je to ale správne? Pokles dopamínu je tu fyziologicky prirodzený, ale naše vedomé rozhodovanie ho pochopí nesprávne. Tento dočasný nepríjemný pocit – pocit „bolesti“ chceme prekonať a vysvetlíme si ho ako povzbudenie k ďalšej čokoláde. Pokiaľ tomuto „nutkaniu“ odoláme, tak z praxe každý vieme, že to trvá len chvíľu a celkový dobrý dojem z pochutenia si na čokoláde v nás ostane oveľa dlhšie.
Pokiaľ sa
nepohybujeme v zónach závislostí, tak z bežných aktivít v živote
nezažívame štandardne príliš vysoké nárasty dopamínu, ktoré by boli nasledované
výraznými poklesmi jeho hladiny.
Aj keď komplikovanosť dnešného života nám
ukazuje, že výnimočnosť závislostí nie je až taká ojedinelá.
Stačí ak sa pozrieme na pokles nálady fajčiara, ktorý ½ dňa nefajčil, alebo človeka, ktorý má výrazne blízky vzťah k alkoholu – a vidíme aké nálady zažíva tento človek ráno po vytriezvení po super večeri alebo „zábavnej“ noci.
Čo urobí takýto človek? Fajčiar si čo najskôr ide zapáliť a ten druhý si chce čo najskôr naliať nejaký „preberací“ drink. Čiže pri zážitku „bolesti“ pri nedostatku dopamínu siahame po aktivitách alebo substanciách, ktorým veríme, že nám tú náladu zdvihnú, čiže zvýšia našu produkciu dopamínu. Opak je pravdou. Každá ďalšia „dávka“ prinesie postupne menši a menší efekt. Fyziologicky je to preto, lebo nemáme v sebe zásoby dopamínu, ktoré by sme mohli uvoľniť.
Stalo sa to, že predchádzajúce udalosti a stimuly nám vyčerpali dopamín, ktorý sme mali syntetizovaný. Od takýchto stavov je niekedy jen krok k vážnym závislostiam, ak už náhodou nie sú prítomné.
Príkladom je aj atraktívnosť sociálnych sietí, skúste niektorým ľuďom na pár dní „vypnúť“ FB
a uvidíte ako budú reagovať.
Všetko začína veľmi jemne
a nenápadne – v detstve, keď sa tieto systémy v mozgu
a v našom tele vyvíjajú a postupne dozrievajú. Skúste zobrať
deťom mobil alebo tablet. A je úplne jedno, či majú 2 roky alebo 15.
Dokonca ako
dospelí sme takí vynaliezaví, že zákaz tabletu alebo mobilu používame ako
výchovnú metódu – metódu trestu.
Doteraz sme ani netušili, že sa zahrávame so
systémami mozgu, ktoré budú neskôr kľúčové pre plnohodnotné a samostatné
prežitie života dospelého človeka.
Hranica k závislosti je veľmi tenká a blízka. Niektorí ľudia, ktorí prepadnú závislostiam, strácajú schopnosť zažiť a vôbec vnímať príjemné pocity a potešenie (veľakrát dokážu cítiť „potešenie“ len zo svojich závislostí...). Depresie, zúfalstvo, flegmatizmus, letargia, nezáujem o život a svet okolo nás – to všetko sú signály, ktoré práve po-pandemický čas začína prinášať na svetlo sveta...
Pre nás je dôležité porozumieť procesu ako funguje dopamín, pochopiť jeho prepojenie s aktivitami, ktoré robíme a cez ktoré chceme dopamín vyplavovať. Na základe toho máme potom šancu efektívnejšie riadiť to, čo robíme – krátkodobo a tiež dlhodobo, aby sme boli schopní zažívať potešenie.
Potešenie, ktoré nebude jednorazové, ale budeme schopní ho zažívať aj v dlhodobom horizonte a dokonca potenciálne budeme zvyšovať úroveň zažívaného potešenia – čiže budeme efektívne zvyšovať našu dopamínovú základnú hladinu.
A to namiesto toho, aby sme sa po pár rokoch práce cítili vyčerpaní, znechutení, unavení a hrozilo nám vyhorenie alebo minimálne rezignácia voči „systému“ moderného života, peňazí, hypoték a nezáživnej práce.. Tento „systém modernej spoločnosti“ veľa ľudí nazve, že je to len naše zotročenie a že „dobre už bolo“.
Je dôležité mať dostatočne vysokú a najmä zdravú základnú úroveň dopamínu. Vďaka nej máme pozitívny pocit zo života a motiváciu žiť a tešiť sa z toho, čo zažívame. A zároveň zdravá úroveň dopamínu je predpokladom toho, že sme schopní zažívať nárasty – výstrely dopamínu cez správne a vhodné štartovacie udalosti a podnety. A to je tiež predpokladom našej schopnosti tešiť sa zo života a byť tvorivý a mať chuť dosahovať nové a nové veci.