Sociálne média nám ničia vzťahy – naozaj?

Kedysi mi stačilo pár minút na FB, aktuálne potrebujem každý deň scrollovať videá alebo fotky na IG už zopár desiatok minút denne. Cigareta večer pri 1dcl vína bola cool – dnes to už nestačí... pár cigariet denne a 1 dcl vína je skoro nič, postupne potrebujeme viac a viac, aby sme sa cítili rovnako „dobre“.

Prečo nefungujú dopamínové výstrely?

Pod dopamínovými výstrelmi sa skrýva – veľmi zjednodušujúci, ale nesprávny pohľad na dopamín.
Štýlom dám si kávu alebo cigaretu a mám dopamine hit – to znie síce super, cítim sa nabudený a dosiahol som to, čo som chcel.

Tiež to môže byť, že vidím alebo dám nejaký super post na FB, super – som nadšený, získam zrazu 50 likov, skvelé – to je super, ďalší dopamínový výstrel.
Potom stretnem kamoša, kolegu alebo partnera / partnerku a nič sa nestane, nooo je to síce fajn, ale žiadne veľké nadšenie.
Ťažko sme v takejto situácii schopní vidieť, že sme viac nadšení FB postom a likami ako reálnym stretnutím s blízkym človekom.

Stalo sa to, že predchádzajúca udalosť mi dala dosť veľký nárast dopamínu a keď to porovnám s tým, čo som zažil teraz a kľudne to môže byť aj osobný kontakt s blízkym človekom, tak už vôbec nie som taký unesený. Relatívne porovnanie aktuálnej úrovne dopamínu k úrovni dopamínu z predchádzajúcej udalosti nám určuje ako „super a skvele“ vnímame aktuálnu udalosť.

Potom sa ľahko stane, že návrat z práce domov k rodine a deťom nie je ani zďaleka taký „vzrušujúci“ akoby náš partner alebo deti očakávali. A potom sme ľahko prekvapení, že nám sociálne média ničia kvalitu osobných vzťahov.

Aj cukor môže byť relatívny

Naše subjektívne vnímanie „hodnoty“ aktuálneho zážitku (podnetu, udalosti) závisí od toho, koľko dopamínu sme mali – aká bola jeho úroveň pri predchádzajúcom zážitku.

Táto „relativizácia“ nášho subjektívneho vnímania sa dá obrazne ukázať na našom vnímaní to, čo je naozaj sladké. Skúste si dať kávu bez cukru a pocítite horkosť, dajte si do nej malú lyžičku cukru a máte pocit celkom dobrej sladkosti.

Ale čo sa stane, ak si najskôr dáte super sladký dezert, poriadne sladkú tortu a potom si dáte vašu kávu s rovnakou lyžičkou cukru – zrazu sa vám aj osladená káva zdá byť horká.

Koľko porebujem?

Váš predchádzajúci zážitok s „cukrom“ definuje vaše vnímanie cukru pri aktuálnom zážitku cukru.
Podobne je to aj so slaným jedlom. Skúste si dať menej osolené jedlo po tom ako ste si pred ním dali chipsy – zrazu menej slané jedlo bude „bez chuti“.

Skúste ale vymeniť poradie a najskôr si dajte menej slané jedlo a bude sa zdať relatívne v pohode, a až potom si dajte chipsy.

Ani neviem kedy sa to stalo...

Môžeme pozorovať zaujímavý efekt – pokiaľ máme stále ten istý zdroj potešenia – čiže rovnaký zdroj dopamínu, tak postupom času potrebujeme danej veci stále viac a viac.

Kedysi mi stačilo pár minút na FB, aktuálne potrebujem každý deň scrollovať videá alebo fotky na IG už zopár desiatok minút denne. Jedna cigareta večer pri 1dcl vína bola cool – dnes to už nestačí... pár cigariet denne a 1 dcl vína je skoro nič, postupne potrebujeme viac a viac, aby sme sa cítili rovnako „dobre“.

Toto neplatí len pri substančných – látkových štartéroch dopamínu. Cvičenie vo fitku alebo beh – kedysi na rovnakú eufóriu stačilo zabehnúť 2 – 3 km a dnes? Pokiaľ nedáme aspoň 7 – 8 km, tak ani nevieme, že sme boli behať...

Každý z nás máme svoje preferencie a teda svoje zaručené zdroje dopamínu, ale každému z nás sa postupne stane to isté – rovnaká dávka „potešenia“ už neplní svoj účel a musíme ju zvyšovať. Naša citlivosť na dopamín zvyšuje svoju hranicu – prah citlivosti. Príkladov z vlastnej praxe máme každý určite viac než dosť.